Doteraz som tu nič nenapísala. Píšem si občas svoje rádobyvtipné kravinky a politiku a celospoločenské kauzy zámerne obchádzam. Priznávam, občas som sa nechala vtiahnuť do nejakej diskusie na Facebooku, keď už mierumilovní ockovia početných tradičných rodín zrovnávali homosexuálov s rómami a moslimami a inými citujem „parazitmi“, alebo staršie dámy, na jednej strane každú chvíľu postujúce krásneho dlhovlasého sexy chlapíka s oduševnelým výrazom a svätými textami, a na druhej išli niekoho niekde izolovať, najlepšie na Luník.
Bolo to aj preto, že na rozdiel od týchto bojovníkov za morálku som už živého gaya z mäsa a kostí videla, mám v rodine v zahraničí homosexuálov, ktorých registrácia moje ani žiadne tradičné manželstvá v našej širokej rodine neohrozila, žiadne deti nekradnú, ani naše a ani cudzie, v malej obci, kde žijú, svoj „životný štýl“ (Vaše slová pán Chromík) verejne nešíria a nepropagujú a zodpovedne prehlasujem, že tento „životný štýl“ si ani dobrovoľne nezvolili. Mám ich rada a vážim si ich. Ostatné argumenty už písali iní.
Takže keď som včera zasadla k telke a počúvala tohto nepochopiteľného pána s prečudesným úsmevom, ako interpretuje výsledky referenda ako zdrcujúce, jasné a úžasné 95% víťazstvo, pretože "sa predsa nevie, aký postoj majú tí, čo neprišli“, a stáva sa to jeho verejnou rétorikou namiesto uznania porážky, pociťujem potrebu za seba vyhlásiť, že ja som na referendum neprišla na znak toho, že som bola jasne proti.
Ďakujem za pozornosť.
PS : Diskusia pod článkom nie je potrebná :)