Dakedy sme prišli do reštaurácie, kde bol v dennom menu výber z troch jedál. Väčšinou sme si vybrali guľáš s šiestimi a boli spokojní. Dnes len príloh máme na výber pätnásť a nakoniec so závisťou a vnútornou nespokojnosťou pokukujeme, čo si dali susedia.
Dni ostávajú stále rovnaké, ale my toho musíme stihnúť stále viacej.
Zoberte si len takú prácu. „Normálna“ práca ako keby stratila rešpekt. Dakedy ten, ktorý si urobil normálne v stanovenom čase svoj prácu, bol označovaný ako „spoľahlivý“. Dnes už v inzerátoch hľadáme ľudí s „nadpriemernými znalosťami“, „ochotou podávať nadpriemerný výkon“, „s mimoriadnymi komunikačnými zručnosťami“ ... proste nikto nehľadá „normálneho zamestnanca“. Zamestnávateľ očakáva, že budeme neustále prekonávať sami seba – novými nápadmi, novými projektami, ochotou robiť dlhšie s lepšími výsledkami. Čo bolo v minulosti možnosťou, sa dnes stáva spoločenským tlakom. Ten, kto v minulosti pracoval efektívne, je dnes považovaný za leňocha. Najobľúbenejším slovom sa stáva „nestíham“. V priebehu telefonovania ešte píšeme maily a triedime podklady. Spoločný obed využijeme k „budovaniu sietí“. Keď dnes niekto tvrdí, že svoju prácu v pohode zvláda, musí čeliť útrpným pohľadom. Za úspešného a schopného je považovaný ten, ktorý pôsobí vystresovane a prepracovane.
Pozrime sa na výchovu našich detí : trh s kurzami angličtiny a cvičenie pre dojčatá len tak kvitne. Už aj nastávajúci rodičia sú vystavovaní tlakom. Nenarodené dieťa si rozhodne nevystačí s obyčajným „zázrakom života“. Už v maternici sa musí učiť, pripraviť sa na život a na prácu a rozvíjať talent. Púšťame mu klasickú hudbu a absolvujeme jazykové kurzy očakávajúc, že nám dá nejak znamenie, že je budúci génius.
Zuby musíme mať belšie, pokožku opálenejšiu, priateľov viac cool, záľuby zaujímavejšie. Dovolenku si nevyberáme podľa toho, kde si najviac oddýchneme. Do Dominikánskej republiky ste mohli letieť s kľudným svedomím tak pred 15 rokmi. Dnes jedine hotel niekde na strome v Švédsku alebo komfortný trekking do základného tábora v Himalájach. Či sa nám to páči ? To je jedno ...
V minulosti sme celé hodiny pretelefonovali. Dnes je vlastne hanba, keď ste k zastihnutiu. Funíte do mobilu – „vieš čo, bežím na jógu, ... na suši, ... do biopotravín, ... na kurz maliarstva.
Obyčajná prechádzka sa stala „nordic walkingom“, na telku pozeráme s vibračným pásom, aby sme zároveň aj chudli. Všetko si vedome komplikujeme. Najhoršie je, že niet úniku. Aj keby ste sami zastali, okolie vás prevalcuje ...
Niekedy sa teším, že už som v zrelom veku. Už to dajako doklepem. A viete čo ? Idem do vane. Tam si len tak ľahnem. Žiadna aromaterapia, lifting, zábal. Len si tak proste ľahnem ...
Myšlienky a povzdychy na základe prečítania knihy Jak žít podle vlastních představ (Volker Kitz, Manuel Tusch)
