Kto rozhodne o mojom pohrebe ...

Autor: Svetlana Semančáková | 11.4.2011 o 18:58 | (upravené 11.4.2011 o 19:09) Karma článku: 8,33 | Prečítané:  1644x

Asi by som si  naďalej pokojne žila životom ateistu, nebyť istých životných udalostí, ktoré mi môj - povedzme - nezáujem o veci duchovné - nejakým spôsobom naštrbili a donútili ma k zamysleniu.  

 

     Dosť dlho mi trvalo, kým som si sama v sebe ujasnila, čomu vlastne verím, čo stále ešte nechápem, a čo pravdepodobne nikdy chápať nebudem. Mám totiž stále veľa nezodpovedaných otázok a príliš veľa neuspokojivých odpovedí. Niekto môže povedať - nešpekuluj, buď veríš, alebo neveríš. Buď chceš, alebo nechceš. Ber všetko, a so všetkým, čo k tomu patrí, alebo medzi nás nepatríš. Ako to vysvetliť ....viera samotná je mi blízka, ale cez niektoré - rokmi vytvorené - pravidlá a rituály, ktoré vymysleli ľudia, a jediné tie sú komunitou veriacich považované za správne, sa proste neviem dostať ...

 

     Celkom niekedy závidím ľuďom, ktorí v tom vraj  majú jasno (aj by som bola zvedavá, či v tom všetkom naozaj majú jasno...).  Ale zároveň si myslím, že takých ľudí, ako som ja, je veľa. Veria či neveria, hľadajú, pýtajú sa, pochybujú. Prídu životné situácie, kedy Ho zrazu zúfalo potrebujú a začnú úprimne veriť, alebo Ho definitívne zatratia... Jednotlivé udalosti, zdanlivo bezvýznamné, nás môžu posunúť na jednu či druhú stranu.

 

     Ľudia, ktorí jazdili do kostola s rodičmi už v kočíku, to majú od narodenia svojím okolím nejako predpísané, a ak počas detstva a mladosti neurobia nejakú osobnú revoltu, majú to už potom niektorí akési ... zautomatizované.

 

     Dokonca veľkú časť týchto ľudí upodozrievam, že kázeň počas omše už vôbec nepočúvajú a ani nad ňou nerozmýšľajú. Ja sa snažím vnímať všetko veľmi pozorne, pretože len tak sa posuniem ďalej. A potom ísť tam, alebo späť. Včera som ale zacúvala....

 

     Je mi jasné, že treba rozlišovať vieru v jej podstate, jej duchovnom rozmere a poslaní, ďalej cirkev, ktorá je  jej inštitucionálnym zastrešením na zemi a konečne aj samotných duchovných, ktorí su síce sprostredkovateľmi, ale zároveň do toho vnášajú aj veľa subjektívneho.  Ale práve tu narážam na najväčší  vnútorný rozpor.

 

      Totiž v rámci včerajšej kázne bola (a na môj vkus dosť emotívne) vysvetľovaná situácia, kedy bol slúžený kresťanský pohreb a predstavte si : Na konci tohto obradu nechali pozostalí zahrať zosnulému svetskú pesničku ! Duchovný sa pohoršoval v zmysle - aké trúfalé a  nekresťanské  bolo toto  rozhodnutie pozostalých, ktorí sa podľa neho mali oddať iba duchovným myšlienkám,  podfarbených výlučne církevnou hudbou.

 

    V ten moment mi prebehlo v hlave zopár emotívnych útržkov z civilných, ale aj církevných pohrebov, kde na záver hrali obľúbenú pieseň zosnulého, ktorú si možno želal, mal ju rád, niečo, čo ho charakterizovalo, alebo čo ho s ňou spájalo, hoci možno aj niečo v ten moment nie všetkým pochopiteľné. Napriek tomu ľudia to cítili ako obrovský spoločný vnútorný zážitok  a silne prežitú spomienku na zosnulého ....

  

     Nie som teológ a fakt neviem, či také niečo je priam zakázané, neodporúčané, alebo to bola len bizarná aktivita konkrétneho duchovného. Prinajmenšom mi však pokazil náladu a možno aj  všetkým tým, čo stále ešte hľadajú ....

 

 Lebo ja som odjakživa chcela na pohrebe zahrať nejakú fakt dobrú rockovú baladu ...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šéfa ÚPN Krajňáka považovali za cuciaka, teraz je pre koalíciu diktátor

Šéf Ústavu pamäti národa viedol spor s českým ministrom financií Andrejom Babišom a zamestnancami, ktorí mali blízko k extrémizmu.


Už ste čítali?