Tento mal byť z kategórie rodinný, kľudný, domáci. Žiadna divočina. My s mužom a brat s manželkou u nich v Brne, malá spiaca 2.5 ročná neterka a mama s psom. Chlebíky, jednohubky, telka, príjemný pokec, vínko, na polnoc fľaša šampanského. Tak to malo byť. Niekto akčný by si povedal - „nuda", alebo „strašná predstava". Oproti realite to však bola krásna predstava....
Skrátim to : Ja som dostala horúčku ešte v štvrtok večer. V noci potom švagriná a neterka. V piatok ráno brat a po ňom môj manžel. Všetci okolo 39. Spoločný menovateľ - zle od žaludka a neovládateľné šteklenie na prieduškách. Takto sme sa všetci piati preslzili, predávili a prekašľali až do silvestrovského večera. Ten, ktorému zrovna vplyvom istého časového posunu na chvilku zabral paralen, sa staral o malú.
Vidina príjemne stráveného večera sa postupne rozplývala ... „Dáš si aspoň nohavice ?" „Vieš čo, asi si nechám tie voľné tepláky a podaj mi deku" „Tak urobíme aspoň chlebíčky ?" „Chce sa Ti ?" „Nie, mám nápad, nakrájame to všetko na kopu a kto bude mať chuť, si vezme"."Ale kto to nakrája ?" „Otvoríme si aspoň to víno ?" „Má to význam, po toľkých paralenoch?" „Nemá ... dáme si inokedy ..." „A šampanské ?" „ A má to vôbec kto piť?"...
Prišiel večer. Švagriná ani neprišla zo spálne. Teplota jej ani na chvíľu neklesla. Neterka striedavo. Raz spala u mamky, raz sa motala u nás. Prišla babka s psom. Nenecháva ho nikdy samého a zvlášť na Silvestra ... Na Silvestra to chápem, inokedy už menej. No čo už, každý máme svoje výchovné metódy. A momentálne mi to je úplne jedno ... telku veľmi nevnímam. Ani sa nedá. Babka naháňa psa kvôli tabletke ... Pes sa bojí pyrotechniky, tabletky a už aj babky. Prchá. Brat mlčí. Teda nemlčí, kašle. Manžel tiež mlčí. Hovorím si - kto mlčí, ten zúri ....Tým pádom ja radšej tiež mlčím ...
Babke sa podarilo ulapiť psa. Dostal tabletku a zdreveneli mu zadné nohy. Má neprítomný výraz a motá sa. Potom spokojne zaspí. Naprieč celej jednej časti sedačky. Babka mi nedovolí ho odsunúť, keďže má chudák dnes takú traumu. Tak sedíme s mužom a s bratom s pripaženými rukami na zvyšku gauča ...zo zúfalstva sa pretekáme, komu viac píska na prieduškách. Výsledok je vyrovnaný.
Je polnoc. Nepripíjame si. Nebozkáme sa, lebo choroba. Až se z toho všetkého nepríčetne smejem. Prajeme si jedovato veľa zdravia a podávame si natiahnuté ruky, ako keby sme mali lepru.
Zrazu sa budí malá neterka. Pozeráme spolu na farebné hviezdičky a preberáme, kde hviezdičky bývajú, prečo praskajú a čo papajú. Potom si spolu chvíľku sadáme a ona sa veľmi hlasno smeje a tlieska Zdenkovi Izerovi a jeho strašne neslušným vtipom :)
A čo z tohto príbehu vyplýva za ponaučenie? Ľudkovia, čo sa dá robiť, nie každý deň je nedeľa !!!
:)
Prajem všetkým krásny rok 2011.
