Kam s ňou?

Autor: Svetlana Semančáková | 10.1.2011 o 19:17 | (upravené 10.1.2011 o 19:36) Karma článku: 16,79 | Prečítané:  2639x

Dosť krutý názov, keď ide o človeka, nemyslíte ?... A ešte  o  človeka  najbližšieho,  ktorý  nám dal život ...  

    Ste v strednom  veku.  Nemáte  súrodencov  a deti už odišli z domu, plniť si svoje  vlastné  sny.  Žijete  s  manželom  sami  vo veľkom  byte. Nič zvláštne.  Vaši  rodičia  žijú  celý svoj život v byte, kde ešte stále máte  zariadenú svoju detskú izbu, v malom mestečku asi 100 km od toho Vášho. Celkom blízko na občasné víkendové stretnutia a nárazovú pomoc, ale príliš ďaleko na každodenné  návštevy.  Rodičia tam majú svoje zázemie,  susedov a bývalých kolegov z práce, z čias, kedy ešte boli plní života.  Občas s  nostalgiou  spomínate, ako ste im zo začiatku vozili deti, keď zasa kašľali,  alebo keď boli počas roka nejaké nezmyselné prázdniny.  Najmä na mamu ste sa mohli stopercentne spoľahnúť a mať istotu, že deti budú mať tu najlepšiu opateru.

     Potom prišiel  čas,  kedy deti začali dávať prednosť víkendom s kamarátmi. V piatok večer robili  grimasy  "juuj, zasa k babke" a vymýšľali si nejakú dôležitú  činnosť  na doma.  Museli  ste svoj čas deliť medzi svoju domácnosť a deti, a na druhú stranu cez víkendy pomáhať rodičom, ktorí to čím ďalej tým častejšie potrebovali.

     Čas plynie a Vaša mama ostala po smrti otca v byte sama.  Snažíte sa ju navštevovať  čo najčastejšie,  ale  stále sa tiež  nedá.  Aj Vám ubúda síl, potrebujete si urobiť svoje veci doma a čo to zregenerovať. Spočiatku sa  mama  snaží  samotu  znášať hrdinsky, ale, čo si budeme nahovárať, veľmi  jej  to  nejde.  Je to ten typ človeka, ktorý venoval celý svoj život  rodine,  manželovi  a  deťom. A dodnes je na to patrične hrdá. Niekedy rozmýšľate, či taká hrdosť je na mieste. Či by  nebolo bývalo lepšie myslieť viac na seba ...  Žiaden  vlastný koníček, záľuba, záujem.  A teraz, keď ostala sama, zrazu nemá prečo žiť. Nebaví ju ani čítať,  počúvať  rádio,  pozerať telku. Kamarátky považovala vždy za niečo,  čo   odporovalo prototypu materinskej obetavosti .  Ísť  za kamarátkami  bolo  to  isté, ako ísť piť niekde do krčmy ... Preto v podstate žiadne  nemá. A keď už nežije svoj život, niekedy má teda tendenciu žiť ten Váš.

      K tomu sa pridali vekom spôsobené fyzické ťažkosti a aj pamäť  neslúži,  ako kedysi. Niekedy zopakuje jednu vetu 3x v priebehu 10 minút, ale niekedy pospletá také logické konštrukcie, že aj Sherlock Holmes by  sa  pred ňou hlboko  sklonil  ...  Človek  si  uvedomuje,  že  je to dôsledok zákonitej  stareckej  demencie, aj keď niekedy sa nevie ubrániť dojmu, že  to  robí  vedome... Pravdu sa však  nedozviete. Čo však opakuje s železnou pravideľnosťou a pri plnom vedomí je, že je stále sama a že už to ďalej nezvládne.

 Samozrejme sa to musí nejak riešiť, a viete, že to bude čím ďalej,  tým horšie. Len ako ?

     Vaše víkendové návštevy už nestačia. Aj keď tam prídete v piatok večer, popracete jej celý byt, nakúpite a navaríte na zopár  dní  vopred,  vypočujete  si, už niekedy malinko nervózna, po dvadsatýkrát tie isté vety, v nedeľu večer odchádzate  s  výčitkami  ako zbitý pes. Ona plače a spomína, ako sa o Vás  starala,  keď  ste  boli  chorí.  Bojí  sa  smrti, bojí sa, že sa budúceho  víkendu  nedožije.  Ani  jej  nehovoríte,  že od pondelka do ďalšieho  piatka  budete po práci dorábať to, čo ste nestihli v svojom byte.  A že už tiež nemáte dvadsať... V tejto situácii sa to nepatrí spomínať. Ľútosť a beznádej, to je ten najsprávnejší výraz ...

      Odísť  z  práce sa v tomto veku a v tejto spoločnosti jednoducho nedá. Médiá okolo Vás neúprosne masírujú a strašia teóriami, koľko by ste si mesačne museli odkladať, aby ste prežili dôstojne Vás vlastný dôchodok. Ani keď slušne  zarábate,  takú  sumu  odložiť jednoducho neviete. A "keď sa toto raz všetko vyrieši", do práce Vás jednoducho nikto naspäť nevezme.

      A aj keby ste odišli z práce,  čo  ďalej  ? Odsťahovali by ste sa ku nej ? Od muža, zo svojho domova  ? Nevhodná otázka, ale občas Vás napadne - na ako dlho asi ? Rok ? Päť ? Možno ešte aj desať ?

     Máte veľký  byt,  takže  by  nebol  problém  ju  presťahovať  ku  Vám.  Aké jednoduché ! Otázka znie, či by to niekomu reálne prospelo. Vytrhnúť ju zo  svojho  prostredia,  kde  už  sa pohybuje či cez deň, či v noci na "autopilot".  Nevie a ani nechce používať kuchynské alebo elektronické zariadenia,  ktoré  doma  bežne  používate  a bez ktorých už dnes Vaša domácnosť ani nefunguje...  Okolie nášho  domu, ani ľudí tu nepozná. Celý den ste v práci. Večer  občas  potrebujete svoj kľud. Pozrieť svoje programy, u ktorých nemusíte  premýšľať,  a  proti  ktorým ona s istým druhom teatrálnosti bojuje, lebo sa   nezhodujú s jej presvedčením. Ale čo  je  najhoršie  -  v noci nespí. Driemká cez deň, keď Vy ste v práci a potom celé noci chodí,  svieti,  šustí...viem, človek musí niečo obetovať, ale predstavte  si - celé dni v práci na plný výkon a celé noci v strehu  a  v  polospánku  ...

      Samozrejme, je tu škála rôznych sociálnych služieb.  Od návštevy opatrovateľky cez umiestnenie v nejakom domove pre seniorov.   Opatrovateľku  apriori  odmieta  a  prejavuje  rezolutný nesúhlas. Nikto cudzí sa jej nebude obšmietať po byte a nakoniec - ona ani  nikomu  cudziemu  neotvorí.  A  okrem  toho  (samozrejme výčitka) vychovala  dieťa,  o  ktorom si vždy myslela, že sa o ňu postará. Tak, ako  ona  sa  postarala  o  svojich rodičov, keď žili všetci na jednom dvore.  Ťažko  jej  človek  vysvetlí,  že  tie doby sú dávno preč ....

      S domovom dôchodcov  je  to  podobné.  Nebudem spomínať jeho reálnu dostupnosť a čakacie doby... Ona si nebude predsa zvykať na nejakého  cudzieho spolubývajúceho, nebude sa vzdávať svojich vecí, ktoré tak ťažko nadobudla  ... pre Vás je Vaša matka stále autoritou, ktorej názory chcete rešpektovať ...ale  ešte je tu ta veta, ktorá bolí najviac, ako ona vychovala svoje dieťa s vidinou peknej staroby ...a Vy, úspešný v rozhodovaní vo Vašej prosperujúcej firme, momentálne neviete, čo s tým.

   

    Keď sa Vám táto úvaha zdála príliš pragmatická, bez pridania elementárnych osobných pocitov, ako je cit, láska a vďačnosť, bude to asi tým, že tento príbeh zatiaľ nie je môj ... zatiaľ ...našťastie ... ale je príliš reálny, a  som presvedčená, že niečo podobné sa ma dotkne, či už v rodine, alebo v budúcnosti mňa samotnej ....

 

Ta predstava bezmocnosti ma desí ....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Tataráky by mali zmiznúť z reštaurácií. Ľudia sa ich však nechcú vzdať

Reštaurácie sa o tatarákoch boja hovoriť, mnohé ich majú v jedálnych lístkoch.

DOMOV

Smer sa vracia k poplatku, ktorý sám zavrhol

Malo by sa platiť za objednanie na ošetrenie mimo ordinačných hodín.

TECH

Naživo: Miliardár Musk ukazuje, ako chce kolonizovať Mars

Podnikateľ chce začať expedície na Mars o dva roky.


Už ste čítali?